Štúdium divadelnej vedy umožní človeku, ktorý sa zaujíma nielen o divadlo hlbší kontakt s dejinami a teóriou predovšetkým divadla, ale aj iných oblastí ľudského myslenia a tvorby. Človek tak vďaka štúdiu získa prehľad o kultúrnych dejinách vôbec a svoje uplatnenie môže neskôr nájsť nielen v divadelnej (kritika, teória, dramaturgia), ale aj v ďalších rôznych oblastiach (médiá, reklama, manažment).

Mgr. Martina Vannayová

Centrum výskumu divadla Divadelného ústavu

(absolventka 2001)

 


Veľmi si vážim, že som mala možnosť študovať divadelnú vedu v kombinácii s etnológiou. Dodnes sa pri úvahách o divadle vraciam ku klasikom kultúrnej antropológie – Lévi-Straussovi či van Gennepovi. V súčasnosti som od vedy v klasickom ponímaní veľmi ďaleko, pôsobím totiž na Oddelení vonkajších vzťahov Divadelného ústavu a moja práca je spojená najmä s medzinárodnou spoluprácou, projektami a tenduje skôr k organizačným a prezentačným aktivitám. Zároveň pôsobím v dramaturgickej rade festivalu Divadelná Nitra, čo je opäť bližšie k divadelnej praxi. Ale keďže sa príležitostne vraciam k divadelnej kritike aspoň sa snažím „živiť“ a pracovať na svojom kritickom myslení a uvažovaní o súčasnom divadle.

Mgr. Romana Maliti,
Oddelenie vonkajších vzťahov Divadelného ústavu
(absolventka 2001)

 


Divadelnú vedu som ukončila ako vedľajší odbor roku 2004 a o rok neskôr som dovŕšila aj magisterský titul v odbore dramaturgia. Úplne úprimne, a som rada, že je to tak, môžem vyhlásiť, že na študentské roky mám tie najkrajšie spomienky, a to nielen na vysedávanie vo Fajke, ale aj na všetkých súputníkov, spolužiakov a v neposlednom rade na všetkých pedagógov a profesorov. Už poldruha roka žijem v škótskom Edinburgu a mám kontakt aj so študentami a profesormi miestnych divadelných univerzít. Systém výučby sa tu výrazne odlišuje od nášho, v mnohom je zameraný praktickejšie, no zároveň aj väčšmi obmedzuje. Adepti sa dostávajú na vysoké školy vo veľmi mladom veku a o odbore, ktorý si vybrali, majú často minimálnu znalosť; vedomosťami, odhodlaním a neraz i talentom by sotva uspeli na výberovom konaní na našej škole. Počas štúdia si samozrejme prehlbujú záujmy aj znalosti, no mňa dnes už vôbec neprekvapí, keď Vám študent tretieho ročníka pri debate o commedii dell’ arte vágne povie, že o tom fenoméne už tuším čosi počul…:). Nechcem zovšeobecňovať, ide však o pomerne rozšírený jav, ktorý ma tu spočiatku šokoval. Často si teda spomeniem na našu alma mater a predstavím si, ako by naším drahým pegagogičkám (a pedagógom) divadelnej vedy stáli vlasy dupkom, keby sa s takým niečím stretli u nás. Čo sa týka môjho profesionálneho uplatnenia, snažím sa bojovať na neznámom území, čo sa síce časom pomaly darí a divadlo mi otvára svoju náruč, zatiaľ však v čisto „neziskovej forme“. Je podstatne jednoduchšie pretĺkať sa doma, kde si človek môže robiť na jednej strane to, čo ho baví a čo robiť chce (trebárs vo forme divadelných projektov s minimálnym alebo nijakým zárobkom), a na život si zarábať vedľajšími činnosťami, ktoré však stále nejako súvisia s kreatívnou prácou. Doma po skončení štúdia totiž nemusíte pracovať v kaviarni, upratovať kancelárie či ošetrovať starých ľudí, aby ste prežili. Bola by to asi aj všeobecná spoločenská „hanba“ – s vysokoškolským titulom „skončiť“ takto. Ja sa však nechcem a ani nebudem hanbiť za to, že si tu na život privyrábam takýmto spôsobom. V Británii je aspoň to šťastie, že sa takto vyžiť dá. Takže som sa doteraz starala o zomierajúce starenky v hospici. Z ľudského, ale aj profesionálneho hľadiska mi to dalo nesmierne veľa. Ak všetko pôjde podľa plánu a želaní, na budúci rok by som v rámci sekcie Fringe na Edinburskom festivale rada uviedla pohybový experiment na túto tému. Tým sa už dostávam k svojej konkrétnej umeleckej činnosti vo Veľkej Británii. Minulé leto sme spolu so súčasným študentom dramaturgie Marekom Kundlákom a vyštudovaným hercom Martinom Melom (obaja momentálne takisto žijú v Edinburgu) uviedli na Off Fringe Venue inscenáciu Woyzeck s pomerne slušným úspechom. Šialene stresujúca a pritom nádherne oslobodzujúca skúsenosť, ktorej opis by zabral ďalšie tri strany. Stala som sa členkou aj ďalšej medzinárodnej skupiny, Foot Mumblers, ktorá sa venuje ‘foot mime’, teda pantomíme predvádzanej nohami. Predtým som ako režijná asistentka spolupracovala s amatérskym súborom pri divadelnej fakulte Queen Margaret University a s alternatívnym súborom Forrets Theatre Workshop. Momentálne sa usilujeme založiť oficiálnu divadelnú skupinu, aby sme sa mohli uchádzať o finančnú podporu. Zároveň s istou študentkou kreatívneho písania robíme na dlhodobejšom projekte dramatizácie hier Dinna Buzzatiho. Študentom aj pedagógom divadelnej vedy a ostatných odborov na DF želám, aby si užili spoločne strávený čas, aby sa navzájom pozitívne inšpirovali a realizovali sa najlepšie ako vedia.

Milka Luptáková
absolventka 2004, Edinburg